tkp.at, Andrew Korybko, 17.03.2026
NATO sa snaží pokračovať vo vojne na Ukrajine, kým Trumpa nenahradí protiruský demokrat. Trumpove požiadavky na účasť vo vojenskej operácii v Hormuzskom prielive však teraz stavajú vojenskú alianciu do dilemy. Ak sa USA stiahnu z Ukrajiny, vojna nemôže pokračovať.
Trump varoval v rozhovore pre Financial Times: „Ak nebude odpoveď alebo ak bude odpoveď negatívna (na jeho navrhovanú námornú koalíciu v Hormuzskom prielive), bude to veľmi zlé pre budúcnosť NATO… Máme niečo, čo sa volá NATO. Boli sme veľmi milí. Nemuseli sme im pomáhať na Ukrajine. Ukrajina je od nás vzdialená tisíce kilometrov… Ale pomohli sme im. Teraz uvidíme, či oni pomôžu nám. Lebo už dávno som hovoril, že my budeme pre nich, ale oni nie pre nás. A nie som si istý, či by naozaj boli pre nás.“
Hrozivý podtón je jasný: Trump by mohol „pomoc Ukrajine“ zastaviť – napríklad tým, že by prestal predávať zbrane určené na dodávky do tejto krajiny –, ak sa NATO nezapojí do ním navrhovanej námornej koalície v Hormuzskom prielive a „nevyradí niekoľko zlých aktérov pozdĺž [iránskeho] pobrežia“. To stavia NATO pred skutočné dilema: jeho cieľom je udržať konflikt na Ukrajine v chode dovtedy, kým sa v USA nedostane k moci nová protiruská vláda. Zároveň však nechce riskovať vojenské straty spôsobené Iránom.
Konflikt nemôže pokračovať, ak USA odstúpia. Smrť vojakov v vzdialenej vojnovej zóne – najmä pri masovej udalosti, akou je potopenie jednej z ich lodí Iránom – by však mohla vyvolať nepokoje a ukončiť kariéry zodpovedných osôb pri najbližších voľbách. Existuje ešte jedna rovina tohto dilematu: ak nepomôžu USA opäť otvoriť úžinu, ceny ropy zostanú dlhšie vysoké – čo nahnevá ďalších voličov. Zároveň by to mohlo viesť k tomu, že USA predĺžia svoje dočasné pozastavenie sankcií voči ruskej rope, proti čomu je EÚ.
NATO sa teda musí rozhodnúť: buď pomôže USA zabezpečiť úžinu – s rizikom vojenských strát spôsobených Iránom, možných nepokojov a konca politických kariér. Alebo to odmietne – s rizikom, že USA zastavia dodávky zbraní na Ukrajinu a prípadne predĺžia pozastavenie sankcií voči ruskej rope. Prvá možnosť so sebou prináša vojenské a politické náklady, druhá ekonomické (dlhodobo vysoké ceny ropy) a reputačné (zhoršené vzťahy s USA a možné ruské víťazstvo na Ukrajine).
Objektívne vzaté, neočakáva sa, že USA úplne stiahnu svoje jednotky z Európy len preto, že NATO nevstúpi do Trumpovej Hormuzskej koalície. Tento aspekt druhej možnosti je teda zvládnuteľný. Ekonomické náklady tiež – ale len vtedy, ak nájdu politickú odvahu vyvrátiť svoju vlastnú protiruskú energetickú rétoriku, nakúpiť ruskú ropu vo väčšom rozsahu a prípadne požadovať opätovné otvorenie ropovodov. Jedinou skutočne ťažkou cenou by preto bolo možné ruské víťazstvo na Ukrajine.
K tomu treba povedať: Predtým sa predpokladalo, že Trump by Putinovi z dôvodov ega a dedičstva takéto víťazstvo nepripustil. Mohol by to však urobiť, ak by mu Putin na oplátku diplomaticky pomohol pri dosahovaní jeho cieľov v Iráne – a zároveň potrestal NATO za to, že sa nepripojilo k jeho koalícii. Putin by mohol zvýšiť šance na to tým, že po skončení ukrajinského konfliktu urobí podmienky svojho navrhovaného strategického partnerstva medzi Ruskom a USA založeného na zdrojoch atraktívnejšími. Tento scenár sa preto nedá vylúčiť.
NATO by sa teda malo pripraviť na túto možnosť, ak odmietne Trumpovu koalíciu. Aj keby sa zapojilo do tretej vojny v Perzskom zálive, Rusko by mohlo využiť očakávané presmerovanie západných zbraní z Ukrajiny do tejto oblasti na to, aby ešte účinnejšie vyvíjalo tlak na Zelenského a prinútilo ho k ústupkom. Na rozdiel od obdobia pred treťou vojnou v Perzskom zálive, keď to vyzeralo, že Putin bude musieť v niektorých požiadavkách ustúpiť, má teraz – či už vďaka vojenskému tlaku, alebo nepriamou podporou Trumpa – výrazne lepšie šance na dosiahnutie väčšiny svojich cieľov.
Zdroj: https://tkp.at/2026/03/17/die-nato-steckt-im-hormus-dilemma/
