Reitschuster.de, Boris Reitschuster, 24.06.2024
Môj ruský známy si pred niekoľkými rokmi prenajal penzión v Berlíne-Charlottenburgu Prenajal izby mestu, ktoré tam ubytovalo utečencov Hrdo mi ukazoval penzión a rozplýval sa, že je to podnik jeho života Všimol som si, že upratovačky Spýtal som sa ho, prečo si utečenci neuklídzajú sami. S pohŕdavým pokrútením hlavy povedal: „Správa to tak chce. Obaja sme sa zhodli, že ide o zvrátenosť nemeckého sociálneho systému. Veď nemecký daňový poplatník, ktorý je nútený financovať celú azylovú operáciu, nedostane od štátu ani upratovačku
Na vtedajšie stretnutie som si spomenul, keď som si v Neue Zürcher Zeitung, ku ktorému majú, žiaľ, neobmedzený prístup len predplatitelia, prečítal článok bývalej starostky Kielu za SPD Susanne Gaschkeovej o „najväčšom utečeneckom tábore v Nemecku“ Ide o bývalé berlínske letisko Tegel, kde sú teraz umiestnení utečenci z Ukrajiny.
Keď som ju čítal, nemohol som sa nabažiť. Po prvé, kvôli dosť nevzhľadným podmienkam, v ktorých sa tam ľudia tlačia v stiesnených hromadných ubytovacích zariadeniach – bez akéhokoľvek súkromia. V stanoch. Päťtisíc žien, mužov a detí – asi štyritisíc Ukrajincov, takmer tisíc žiadateľov o azyl z krajín ako Turecko, Afganistan, Irak, Gruzínsko a Vietnam, ako píše Gaschke.
„V podstate tu prevádzkujeme obrovský hotelový biznis,“ hovorí Kleo Tümmler, vedúci prevádzky Nemeckého Červeného kríža (DRK) v Tegeli.
Iba ceny sú iné.
Takmer ma odrovnalo, koľko toto takmer neľudské ubytovanie stojí: neuveriteľných 200 eur na deň. „To je 6 000 eur na osobu a mesiac. Pre všetkých 5000 ľudí dokopy: dobrých 30 miliónov eur mesačne,“ povedal Gaschke. Bývalý sociálny demokrat, ktorý sa medzitým stal veľmi kritickým, to komentuje takto: „A to nie je luxusný hotel strednej triedy, ale hraničné núdzové ubytovanie. Dokonca aj keď si započítate vysoké náklady na zriadenie tábora, vodu, elektrinu, kúrenie a vetranie, stravovanie a približne tisíc zamestnancov z bezpečnostných, stravovacích, upratovacích firiem a sociálnych služieb, musíte sa pýtať, kam všetky tie peniaze idú.“
Presne tak. Mám podozrenie, že veľká časť peňazí sa stále vynakladá na to, čo sa nedá nazvať „azylovým priemyslom“.
Gaschke v korektnej novej nemčine poznamenáva, „že utečenci svoje drahé ubytovanie nevnímajú ako požehnanie, ale skôr ako katastrofu“. Napríklad jedlo je príšerné: „Príliš slané. Príliš štipľavé. Príliš štipľavé. Takmer žiadne vitamíny. Z jedla je človeku zle. Prečo si nesmieme variť sami?“ pýta sa 60-ročná Lilia Kopilenková, ktorá sa na Ukrajine vyučila v odbore ekonomika domácnosti.
Pretože by to narušilo obchod?
„Náš dodávateľ stravy by dokonca zriadil na mieste komerčnú kuchyňu,“ hovorí vedúci prevádzky Tümmler: „Určite by to prospelo čerstvosti a kvalite jedla. Ale nemáme na to elektrinu, vodu a predovšetkým priestor.“ Gaschke presne konštatuje: „Vzhľadom na to, že príletové centrum sa nachádza na mieste bývalého medzinárodného letiska a že mesačne zhltne rozpočet 30 miliónov eur, sa toto zdôvodnenie zdá byť trochu záhadné.“
Keď príde reč na zlé hygienické podmienky, Gaschke potom píše to, čo vyvolalo déjà vu, ktoré som spomínal na začiatku: „Reflexívna otázka v tomto bode prehliadky tábora znie: Prečo sa utečenci nedokážu umyť? Nemeckí daňoví poplatníci to predsa robia doma, nie? ‚Ale to nie je v súlade s našimi zásadami,‘ hovorí Kleo Tümmler z Nemeckého červeného kríža (DRK): ‚Ak tu žijete, nemali by ste tu zároveň pracovať. Podľa našich skúseností to takmer nevyhnutne vedie ku konfliktným situáciám, vytvára nepriaznivú hierarchiu a spôsobuje problémy s ochranou údajov.“
Neviem ako vás – ale mňa takéto vety rozčuľujú.
Zrejme sa tu platí heslo: hlúpi daňoví poplatníci to aj tak musia zaplatiť, tak o čo ide?
Ešte viac ma však hnevá, že drvivá väčšina práve týchto daňových poplatníkov, ako ukazujú výsledky volieb, takéto podmienky apaticky prijíma.