zhrnutie článku New York Times od Jonathan Swan and Maggie Haberman, Úvodná fotografia: webová stránka „Bieleho domu“
Vypočuj si tento článok
Tento článok je založený na rozsiahlych rozhovoroch s anonymnými zdrojmi z okolia administratívy a predstavuje výňatok z pripravovanej knihy Regime Change: Inside the Imperial Presidency of Donald Trump (vydanie 23. júna 2026). Rekonštruuje interné rokovania v Bielom dome vo februári 2026, ktoré viedli k rozhodnutiu prezidenta Donalda Trumpa zapojiť USA do izraelského vojenského útoku proti Iránu. Zhrnutie je čisto faktické, chronologické a bez akýchkoľvek hodnotení.
David Barnea, riaditeľ izraelskej zahraničnej spravodajskej služby Mossad, pán Netanjahu a izraelskí vojenskí predstavitelia sa všetci zúčastnili na mimoriadne dôležitom stretnutí s pánom Trumpom v situačnej miestnosti Bieleho domu. Foto: Amir Cohen/Reuters; Eric Lee pre The New York Times
Pred kľúčovými februárovými stretnutiami prebiehali intenzívne diplomatické snahy. Jared Kushner (Trumpov zať a osobitný vyslanec) a Steve Witkoff (ďalší osobitný vyslanec) absolvovali tri kolá rokovaní s iránskymi predstaviteľmi v Ománe a Švajčiarsku. Ponúkli Iránu doživotne bezplatné jadrové palivo, aby otestovali vážnosť iránskych zámerov s obohacovaním uránu. Iránci túto ponuku odmietli ako „útok na ich dôstojnosť“. Kushner a Witkoff informovali Trumpa, že rokovania by mohli trvať mesiace, Irán „hrá hry“ a rýchle riešenie nie je reálne. Táto diplomacia slúžila aj na získanie času na presun amerických vojenských zdrojov do Blízkeho východu a na poslednú šancu pre Irán, aby zablokoval cestu k jadrovým zbraniam.
Trump vnímal Irán ako jedinečného nepriateľa od prevzatia moci teokraciou v roku 1979 (keď mal 32 rokov). Podľa amerických tajných služieb Irán plánoval atentáty na Trumpa ako odvetu za zabitie generála Kásima Sulejmáního v januári 2020. Trump bol pripravený riskovať, aby oslabil iránske schopnosti viesť vojnu a vyvinúť jadrové zbrane. Predchádzajúci americký útok na iránske jadrové zariadenia v júni (tzv. „12-dňová vojna s Iránom“) vyvolal len „vlažnú reakciu“, čo posilnilo Trumpovu vieru v rýchle vojenské úspechy.
Časový priebeh rozhodovania
11. február 2026 – Netanjahuova prezentácia v Bielom dome Izraelský premiér Benjamin Netanjahu prišiel do Bieleho domu krátko pred 11:00 v čiernom SUV. Stretnutie bolo úmyselne malé, aby sa zabránilo únikom – mnohí členovia kabinetu o ňom nevedeli. Viceprezident JD Vance bol v tom čase v Azerbajdžane a nemohol sa zúčastniť.
Najprv sa konalo stretnutie v Kabinetnej sále, kde Netanjahu zdôraznil existenčnú hrozbu zo strany 86-ročného iránskeho najvyššieho vodcu ajatolláha Alího Chameneího. Argumentoval, že riziko nečinnosti je väčšie ako riziko akcie – každé oneskorenie by umožnilo Iránu urýchliť výrobu rakiet a chrániť jadrový program.
Potom sa skupina presunula do Situčnej miestnosti (Situation Room) na vysoko utajenú prezentáciu. Netanjahu bol osobne prítomný, sprevádzaný šéfom Mossadu Davidom Barneom a ďalšími izraelskými predstaviteľmi cez videolink. Ukázal video-montáž potenciálnych nových vodcov (vrátane Rezu Pahlavího, syna posledného iránskeho šáha žijúceho v exile) a predstavil podmienky úspešného režimového prevratu:
- zničenie iránskeho balistického raketového programu v priebehu niekoľkých týždňov,
- zabránenie blokáde Hormuzského prielivu,
- minimálne riziká pre americké záujmy,
- Mossad podporí pouličné protesty a nepokoje,
- otvorenie pozemného frontu iránskymi Kurdmi z Iraku.
Netanjahu tvrdil, že Irán je zrelý na režimový prevrat spoločnou americko-izraelskou operáciou. Trump po prezentácii reagoval slovami: „Sounds good to me.“ („Znie to dobre.“)
12. február 2026 – Brífing amerických tajných služieb Nasledujúci deň analyzovali americkí predstavitelia tajných služieb Netanjahuov plán v čisto americkom kruhu v Situčnej miestnosti (pred príchodom Trumpa). Plán rozdelili do štyroch častí: (1) dekapitácia (zabitie ajatolláha), (2) ochromenie iránskej schopnosti projektovať silu, (3) ľudové povstanie a (4) režimový prevrat so sekulárnym vodcom.
Prvé dve časti označili za dosiahnuteľné, posledné dve však za odtrhnuté od reality. Šéf CIA John Ratcliffe označil scenáre režimového prevratu za „farcical“ (frašku). Štátny tajomník Marco Rubio dodal: „In other words, it’s bullshit.“ („Inými slovami, je to nezmysel.“) Generál Dan Caine (predseda Zboru náčelníkov štábov) poznamenal, že ide o štandardný izraelský postup – preháňajú a ich plány nie sú vždy dobre pripravené, pretože vedia, že potrebujú USA. Vance (po návrate z Azerbajdžanu) vyjadril silnú skepsu. Trump sa sústredil na prvé dve časti a povedal, že režimový prevrat je „their problem“ (ich problém – nejasné, či Izraelcov alebo Iráncov).
Nasledujúce dni a týždne vo februári 2026 – Interné debaty Rokovania pokračovali v úzkom kruhu poradcov. Generál Caine opakovane upozorňoval na praktické problémy: vyčerpané americké zásoby zbraní (vrátane protiraketových systémov kvôli pomoci Ukrajine a Izraelu), chýbajúcu stratégiu dopĺňania zásob, ťažkosti s ochranou Hormuzského prielivu a riziko iránskej blokády. Trump tieto obavy často odmietal a predpokladal rýchlu kapituláciu Iránu.
Nové informácie tajných služieb urýchlili proces: Chameneí sa mal stretnúť s vysokými funkcionármi na otvorenom mieste v Teheráne, ktoré bolo zraniteľné voči leteckým útokom. Netanjahu naliehal na rýchle konanie.
Interné postoje kľúčových osôb
- Prezident Donald Trump: Vnímal Irán ako jedinečného nepriateľa od roku 1979 a väčšinou sledoval Netanjahuovu líniu.
- Minister obrany Pete Hegseth: Najväčší zástanca tvrdého postupu.
- Štátny tajomník Marco Rubio: Ambivalentný – uprednostňoval „maximum pressure“, vojnu však neodmietal.
- Šéfka štábu Susie Wiles: Mala obavy z nákladov, rastúcich cien benzínu pred midtermovými voľbami a rizika dlhšieho konfliktu, ale nakoniec rozhodnutie podporila z dôvodov národnej bezpečnosti.
- Viceprezident JD Vance: Najostrejší kritik. Označil vojnu za „huge distraction of resources“ (obrovské plytvanie zdrojmi) a „massively expensive“ (extrémne nákladnú). Varoval pred chaosom, vysokými stratami, rozpadom koalícií, porušením sľubu „no new wars“, nepredvídateľnou iránskou odvetou a rizikami pre Hormuzský prieliv. Preferoval obmedzené údery, prípadne drvivú silu. Aj komentátor Tucker Carlson varoval Trumpa pred politickými následkami.
26. február 2026 – Záverečné 90-minútové stretnutie v Situčnej miestnosti Účastníci: Trump, Vance, Wiles, Ratcliffe, právny poradca David Warrington, komunikačný riaditeľ Steven Cheung, tlačová tajomníčka Karoline Leavitt, generál Caine, Hegseth a Rubio. Vylúčení boli okrem iného minister financií Scott Bessent, minister energetiky Chris Wright a riaditeľka národnej rozviedky Tulsi Gabbard.
Hegseth a Caine predstavili plán útoku. Trump sa opýtal každého na názor. Všetci vyjadrili svoje postoje, ale konečné rozhodnutie prenechali Trumpovi.
- Vance: „You know I think this is a bad idea, but if you want to do it, I’ll support you.“
- Ratcliffe: Režimový prevrat je možný, ak sa definuje ako zabitie Chameneího.
- Warrington: Právne prípustné; ako bývalý mariňák osobne motivovaný.
- Caine: Upozornil na riziká a vyčerpané zásoby, ale operáciu je možné vykonať.
- Rubio: Proti režimovému prevratu a povstaniu, ale za zničenie raketového programu.
Trump zhrnul: „I think we need to do it“ – aby sa zabránilo iránskej jadrovej zbrani a raketovej hrozbe pre Izrael a región.
27. február 2026 – Konečné schválenie Na palube Air Force One, 22 minút pred uplynutím ultimáta o 16:00, Trump vydal rozkaz: „Operation Epic Fury is approved. No aborts. Good luck.“
Článok zdôrazňuje, že Trump napriek značným výhradám z armády, tajných služieb a časti vlastného tímu nasledoval vlastný inštinkt a schválil operáciu napriek varovaniam pred dlhotrvajúcim, nákladným a nepredvídateľným konfliktom. Rozhodnutie padlo po týždňoch diskusií, ktoré urýchlila Netanjahuova prezentácia a nové informácie tajných služieb.
Zdroj: https://www.nytimes.com/2026/04/07/us/politics/trump-iran-war.html
