CHCEMESLOBODU.SK, Dipl.-Volksw. Dipl.-Kfm. Zdeněk Kedroutek, 06.06.2026
Ako malá enkláva v srdci Londýna už storočia ťahá nitky globálnej finančnej moci – Analýza podľa Prof. Dr. Dr. Wolfganga Bergera
Predstavte si: Uprostred Londýna existuje vlastný „štát“, ktorý nepatrí Veľkej Británii. Kráľovná sa tam musí hlásiť ako na oficiálnu štátnu návštevu a na „hranic i“ Štvrtej míle (Square Mile) ju privíta lordmayor. Vitajte v City of London – 2,6 štvorcových kilometrov plných mrakodrapov, 241 zahraničných bánk a moci, ktorá podľa ekonóma a filozofa prof. Wolfganga Bergera prevyšuje moc väčšiny vlád tohto sveta.
Celý článok prof. Dr. Dr. Wolfganga Bergera si môžete vypočuť v tomto videu.
Berger ju vo svojom článku z roku 2012 jednoducho nazýva „najmocnejším štátom na Zemi“. Extrateritoriálne územie s vlastnými zákonmi, vlastnou jurisdikciou a „Corporation“, ktorá sa sama kontroluje. Britské zákony tu neplatia. Žiadny súd nemôže manažérov stíhať. Britská vláda? Bezmocná.
Lord Mayor of London’s State Coach – Wikipedia
Lordmayor a väčšina 23 000 hlasov
Hlavou City nie je zvolený primátor Londýna (Boris Johnson ním bol v roku 2008), ale lordmayor. Volia ho 8 000 obyvateľov – a firmy so sídlom v City, ktoré majú neuveriteľných 23 000 hlasov a tým vždy trojštvrťovú väčšinu. Sídl i v Mansion House, prijíma hlavy štátov a šéfov koncernov a 20-krát ročne cestuje po svete, aby presadzoval „deregulované, otvorené, globálne finančné trhy“.
Bankári z City sami hovoria: Ich „moderná éra“ začala v roku 1067 – staršia ako britský parlament. Už tisíc rokov sú hlavným zdrojom pôžičiek pre monarchov. A svoje privilégiá bránia všetkými prostriedkami.
Prečo londýnski bankári privítali nezávislosť Ameriky s radosťou
Americkú vojnu za nezávislosť učia učebnice ako boj proti britskému útlaku a Tea Actu. Berger to označuje za „zámerné zahmlievanie“. Skutočným spúšťačom bol zákaz Colonial Scrips kráľom Jurajom III. – komplementárnej meny, s ktorou mohli kolonisti obchodovať bez librových bankoviek súkromnej Bank of England (založenej v roku 1694).
Londýnski bankári už ovládali Európu. Ameriku ešte nie. Keď kolónie získali nezávislosť a Scrips boli zakázané, bankári mohli konečne presadiť svoje monopoly. Po Bostonskej čajovej párty prišlo masakr – a vojenská obrana monopolu East India Company. Z vojnového dôvodu „čaj“ sa neskôr stal vojnovým dôvodom „ropa“.
List bratov Rothschildovcov z Londýna z 25. júna 1863 ich newyorským partnerom jasne ukazuje stratégiu: Nový bankový zákon mal priniesť „veľké zisky pre bankárov na celom svete“. Väčšina ľudu je podľa nich „intelektuálne neschopná“ výhody rozpoznať a „pôjde bremeno znášať bez reptania“.
mapa „City of London“ v rámci Londýna
Jekyll Island, puč proti Taftovi a zrod Fedu
V roku 1910 sa siedmi bankári stretli v absolútnom utajení na ostrove Jekyll Island. Pripravili návrh zákona, ktorý mal súkromnej banke odovzdať národný menový monopol. Prezident Taft by ho nikdy nepodpísal. Bankári preto kúpili demokrata Woodrowa Wilsona ako protikandidáta, založili stranu Progressive Bull Moose Party, rozštiepili republikánov – a vyhrali. 23. decembra 1913, dva dni pred Vianocami, v takmer prázdnom zasadnutí Kongresu zákon pretlačili.
Narodila sa Federal Reserve – súkromná, nie federálna, nie národná. Patrí cez medzistupne mocným rodinám. Americký štát je odvtedy tak zadlžený, že je bezmocný – pokiaľ Fed ďalej „vyrába“ peniaze, ktoré vláda potrebuje.
Full Evolution Of The One Dollar Bill – From 1862 to Today
Lincoln, Kennedy a prezidenti, ktorí to skúsili
Abraham Lincoln financoval občiansku vojnu vlastnými „Greenbackmi“ – štátnymi peniazmi bez úrokov pre banky. Bol zavraždený. Atentátnik John Wilkes Booth ušiel do Londýna, dostal azyl a žil tam až do smrti v blahobyte. Všetky dôkazy podľa historika F. Williama Engdahla ukazujú na bankárov z City a rod Rothschildovcov.
John F. Kennedy podpísal 4. júna 1963 Executive Order No. 11110 – umožnil vláde USA vydávať vlastné, striebrom kryté peniaze (United States Note). Krátko nato bol zavraždený. Jeho nástupca Lyndon B. Johnson výnos v prvej úradnej akcii zrušil. Odvtedy sa žiadny americký prezident vážne nestretol s Fedom.
Náboj globálneho finančného kolesa
City je náboj kolesa, ktorého lúče vedú k korunným kolóniám a offshore ostrovom: Jersey, Guernsey, Isle of Man, Gibraltar, Bermudy, Bahamy, Kajmanie ostrovy, Panenské ostrovy… V jednej jedinej kancelárskej budove na Kajmanoch (Ugland House) sídli 18 000 firiem. Poštové schránky stoja v City of London.
Tu funguje „Re-hypotekácia“ ako globálny reťazový list so zábezpekami nehnuteľností. Tu vznikajú Credit Default Swaps – stávky na bankrot štátov, firiem alebo susedov. V roku 2011 bola svetová hospodárska produkcia 70 biliónov dolárov. Samotný trh s derivátmi: 708 biliónov dolárov. Zisky padajú offshore. Straty nesú národy.
Vojna proti euru a ESM ako splnomocňovací zákon
Keď Irak a Líbya chceli prejsť na euro, boli bombardované. Veľká Británia bola pri tom zakaždým. V Grécku to išlo bez bômb – ale s rovnakým cieľom: zničiť euro ako konkurenciu euro-dolárového trhu City.
Európsky mechanizmus stability (ESM) so základným imaním 700 miliárd eur má „rýchlo reagovať“. Demokracia trhy dráždi. Preto musia členské štáty každú výzvu na kapitál neodvolateľne a bezpodmienečne do siedmich dní splniť. ESM má súdnu imunitu, jeho majetok je nedotknuteľný, jeho personál nemôže byť stíhaný pred žiadnym súdom. Má sa stať „City of London eurozóny“ – uzavretým klubom, z ktorého sa už nedá vystúpiť.
Adam Smith to vedel už pred 250 rokmi: „Existujú dva spôsoby, ako dobyť a zotročiť národ. Jeden je mečom, druhý dlhom.“
V tieni kupoly – Vatikán a globálna finančná mafia
V kontexte mocenských štruktúr, ktoré prof. Wolfgang Berger podrobne opisuje vo svojom texte o City of London, vystupuje Vatikán ako ďalší, mimoriadne nepreniknuteľný uzol globálnej finančnej siete. Kým City of London funguje ako extrateritoriálny finančný štát s vlastnými zákonmi a rozsiahlymi offshore sieťami, ktoré ovládajú svet cez dlhy, deriváty a rehypotekáciu, Vatikán predstavuje najmenší „štát“ sveta – iba 44 hektárov a približne tisíc obyvateľov – pod absolútnou mocou jediného muža. Pápež tu spája legislatívu, exekutívu aj súdnictvo v jednej osobe. Žiadna demokracia. Žiadne delenie moci. Iba nedotknuteľná vôľa hlavy štátu.
Srdcom vatikánskych financií je banka IOR (Instituto per le Opere di Religione), ktorá patrí priamo Svätej stolici. Koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia prenikli na verejnosť informácie o jej temných obchodoch. Arcibiskup Paul Casimir Marcinkus, vtedajší šéf banky, bol spájaný s mafiou a juhoamerickými drogovými kartelmi. Úzko prepojená bola IOR s Banco Ambrosiano a jej prezidentom Robertom Calvim – mužom, ktorého prezývali „Boží bankár“.
Calvi budoval sieť schránkových firiem na Bahamách a v Paname. Cez tieto fiktívne spoločnosti prúdili obrovské sumy pochádzajúce z obchodu s kokaínom. V roku 1982 sa príbeh skončil krvavo. 17. júna bol Roberto Calvi nájdený obesený pod londýnskym mostom Blackfriars – nohy vo vode Temže, vrecká plné tehál a peňazí. V ten istý deň bola v Miláne zavraždená aj jeho sekretárka Graziella Corrocher. Talianska justícia vyšetrovanie zastavila po tom, čo vatikánska banka zaplatila 224 miliónov dolárov. Vatikán nepodlieha talianskemu právu. Je samostatným štátom. Vyšetrovania končia pri múroch Námestia svätého Petra.
Takto sa kreslí temný obraz: Kým City of London konštruuje finančné „zbrane hromadného ničenia“ – Credit Default Swaps, reťazové hypotéky a euro-dolárové trhy – a uvrhuje celé národy do dlhovej otroctva, Vatikán ponúka prostredníctvom IOR ďalší, mimoriadne chránený kanál. Diplomatická imunita, absolútna moc pápeža a status božieho štátu tvoria nepreniknuteľný štít. Peniaze z drogových obchodov, pochybných transakcií a utajovania majetku prúdia týmito múrmi bez toho, aby ich svetské súdy mohli zastaviť.
Je to obraz inštitúcie, ktorá sa stavia nad zákony – rovnako ako City of London. Obe sú kľúčovými uzlami systému, v ktorom sa peniaze, moc a beztrestnosť spájajú do neoddeliteľného celku. Jeden operuje mečom zadlženia, druhý v tieni svätosti. Spolu vytvárajú sieť, ktorá národy a vlády drží v závislosti – ďaleko od očí verejnosti a mimo dosahu bežnej spravodlivosti.
Záver: Podrobenie dlhom je takmer dokonané
Prof. Wolfgang Berger to v roku 2012 stručne zhrnul: City of London dokončuje to, čo kráľovskému námorníctvu nevyšlo – podrobenie sveta cez zadlženie. Vízia otcov americkej ústavy o „šťastí cez slobodu“ sa na mnohých miestach zmenila na „nešťastie cez otroctvo“.
Fungujú tieto štruktúry ešte dnes rovnako ako v roku 2012? Mechanizmy sa ďalej vyvíjali, princípy zostali. Kto dnes hovorí o suverenite, skutočnej menovej reforme alebo moci finančných trhov, nemôže obísť City of London a jej globálne siete.
Zdroje a ďalšie čítanie: Celý pôvodný článok prof. Dr. Dr. Wolfganga Bergera „Die City of London – Der mächtigste Staat der Erde“ (máj 2012) s podrobným zoznamom zdrojov je voľne dostupný na www.wissensmanufaktur.net/city-of-london. Berger bol spoluzakladateľom iniciatívy www.just-auf-neues-geld.de.
_________________________________________________________________________________________________________
CELÝ TEXT VIDEA:
Najmocnejší štát Zeme
Wolfgang Berger
„Kráľ Veľkej Británie maril výkon spravodlivosti. Urobil sudcov závislými od svojej vôle. Zriadil množstvo nových úradov a vyslal zástupy úradníkov, aby obťažovali náš ľud a vyčerpávali jeho majetok. Plienil naše moria, pustošil naše pobrežia, vypaľoval naše mestá a ničil životy nášho ľudu.
My, ľud Spojených štátov amerických, ustanovujeme a prijímame túto ústavu, aby sme vytvorili dokonalejšiu úniu, zabezpečili spravodlivosť, žili vo vnútornom mieri, umožnili spoločnú obranu, podporovali všeobecný blahobyt a zachovali požehnanie slobody pre nás i našich potomkov.
Veríme, že všetci ľudia boli stvorení ako rovní a že ich Stvoriteľ obdaril neodňateľnými právami, medzi ktoré patrí život, sloboda a úsilie o šťastie.
V pevnej viere v ochranu Božej prozreteľnosti si navzájom ručíme svojimi životmi, svojím majetkom a svojou posvätnou cťou.“
To je – citujem v skrátenej podobe – silná vízia amerických otcov zakladateľov z roku 1787.
Mohli by sme ju nazvať „šťastie prostredníctvom slobody“.
Kráľ Veľkej Británie bol zhrozený. Mocní muži Londýna – veritelia kráľa a vlastníci najväčšej banky na svete – však prijali správu o nezávislosti Ameriky s veľkým nadšením.
Bostonský masaker
Predchádzal mu zákon Tea Act britskej koruny z roku 1767.
Osadníci neboli zastúpení v britskom parlamente. Veľká Británia preto nemohla vo svojich amerických kolóniách vyberať dane a vykorisťovala ich prostredníctvom ciel.
Dňa 16. decembra 1773 americkí bojovníci odporu obsadili lode spoločnosti East India Company kotviace v bostonskom prístave a nahádzali náklad čaju do prístavu.
Britské jednotky následne zasiahli a spôsobili krviprelievanie, ktoré vošlo do dejín ako Bostonský masaker.
Clá vynútené vojenskou silou boli po masakre zvýšené.
Vojenská akcia chránila monopol spoločnosti East India Company.
Vojnový dôvod, ktorým bol vtedy čaj, sa dnes zmenil na ropu.
Armáda naďalej chráni súkromné monopoly.
Pre hnutie Tea Party v súčasnej americkej politike predstavuje tento masaker podnet k vojne za nezávislosť v rokoch 1775 až 1776.
To je však zámerné zahmlievanie, ktoré má zakryť skutočnú príčinu.
Skutočným impulzom amerického hnutia za nezávislosť bol zákaz Colonial Scrips vydaný britským kráľom Jurajom.
Colonial Scrips boli poukážky používané v kolóniách na výmenu tovaru – doplnková mena, vďaka ktorej mohli kolonisti nakupovať a predávať aj bez librových bankoviek súkromnej Bank of England, založenej v roku 1694.
Londýnski bankári ovládali Európu, no Ameriku ešte neovládali.
Hermann Fürst Pückler-Muskau v roku 1828 poznamenal, že bez Rothschildovcov nemôže „žiadna mocnosť v Európe viesť vojnu“.
A Heinrich Heine v roku 1841 napísal:
„Peniaze sú bohom našej doby a Rothschild je jeho prorokom.“
Najcennejšia britská kolónia sa stala bezbožnou.
To sa nesmelo ponechať bez odozvy.
List z Londýna
Dňa 25. júna 1863 napísali bratia Rothschildovci z Londýna list pánom Ikelheimerovi, Mortonovi a Vandergouldovi na adresu 3 Wall Street, New York City:
„Istý John Sherman z Ohia nám vysvetlil, ako nedávno prijatý výnos Kongresu umožňuje dosahovať zisky prostredníctvom operácií Národnej banky. Kópia tohto výnosu bola priložená k listu pána Shermana.
Je zrejmé, že tento výnos bol vypracovaný podľa plánu, ktorý formulovalo Združenie britských bankárov a odporučilo ho svojim americkým priateľom.
Už vtedy sme upozornili na to, že ak by sa tento plán stal zákonom, priniesol by bankárom na celom svete veľké zisky.
Pán Sherman vyhlasuje, že tento zákon poskytuje kapitalistom jedinečnú príležitosť na akumuláciu peňazí.
Zákon prenáša takmer všetku moc nad financiami národa na Národnú banku.
Pán Sherman tvrdí, že od osôb, ktoré systému rozumejú a majú záujem na jeho ziskoch, alebo od tých, ktorí sú závislí od jeho výhod, nemožno očakávať odpor.
Veľká masa ľudí však intelektuálne nedokáže pochopiť obrovské výhody, ktoré z tohto systému získava kapitál, a bude znášať jeho bremeno bez reptania, možno bez toho, aby tušila, že systém je namierený proti jej vlastným záujmom.
Vaši oddaní služobníci,
Bratia Rothschildovci.“
Americké bankové zákony z rokov 1863 až 1865 poskytli niektorým bankám monopol na vydávanie bankoviek.
Rod Rothschildovcov z Londýna vlastnil najväčší balík akcií prvej americkej banky, ktorá spravovala štátny dlh Spojených štátov.
Peniaze, ktoré vydávala, mohli byť až z 90 percent kryté štátnymi dlhopismi.
Vrah uteká do Londýna
Americký prezident Abraham Lincoln sa nechcel zadlžovať u bankového monopolu a nechcel platiť úroky z dlhu.
Občiansku vojnu v rokoch 1862 až 1865 financoval prostredníctvom poukážok, ktoré nazýval Greenbacks.
Historik F. William Engdahl uvádza, že všetky dôkazy týkajúce sa atentátu na Lincolna smerujú k bankárom londýnskej City a k domu Rothschildovcov.
Atentát Johna Wilkesa Bootha mal podľa neho financovať Judah Benjamin.
Benjamin utiekol do Veľkej Británie, získal tam azyl a až do svojej smrti žil v Londýne nerušene a v blahobyte.
V roku 1910 sa sedem významných bankárov stretlo za absolútneho utajenia na ostrove Jekyll Island pri pobreží štátu Georgia.
Aby svoju identitu utajili dokonca aj pred služobníctvom, neoslovovali sa svojimi skutočnými menami.
Na základe podnetov z Londýna spred päťdesiatich rokov pripravili návrh zákona, ktorý mal súkromnej banke zveriť národný monopol na tvorbu peňazí.
Prezident William Howard Taft, republikán, by takýto zákon nikdy nepodpísal.
Bankári si preto vybrali kandidáta, ktorý im sľúbil, že zákon podpíše, ak ho dostanú do prezidentského úradu.
Bol ním demokrat Woodrow Wilson.
Založili novú stranu Progressive Bull Moose Party a podporili jej volebnú kampaň obrovskými finančnými prostriedkami, aby rozdelili republikánov prezidenta Tafta.
Plán vyšiel.
V roku 1912 bol Wilson zvolený za prezidenta a jeho strana získala väčšinu aj v Kongrese a Senáte.
Mnoho dní pred Vianocami museli poslanci odcestovať so svojimi kočmi a koňmi domov.
Dva dni pred Štedrým večerom bol návrh zákona schválený na takmer prázdnom zasadnutí Kongresu a o niekoľko hodín neskôr ho prezident Wilson podpísal.
Americká „národná banka“ bola vytvorená.
Táto banka sa dnes nazýva Federal Reserve, skrátene FED.
Nie je však ani federálna, ani národná.
Je súkromná a prostredníctvom viacerých medzičlánkov patrí niekoľkým mocným rodinám.
Nešťastie prostredníctvom poroby
Vízia amerických otcov zakladateľov o šťastí prostredníctvom slobody sa premenila na nešťastie prostredníctvom poroby.
Tvorba peňazí dnes už neprebieha vydávaním bankoviek, ale okrem iného aj nákupom štátnych dlhopisov.
Štátu je pripísaný úver, ktorý musí splatiť spolu s úrokmi.
Americký štát je voči svojmu FED-u zadlžený natoľko, že sa stal prakticky neschopným samostatného konania – pokiaľ FED naďalej nevytvára peniaze, ktoré štát potrebuje.
Robí tak vždy, keď vláda plní jeho požiadavky.
V roku 1936 prezident Franklin D. Roosevelt vyhlásil:
„Už štyri roky tvrdo bojujeme proti finančnej oligarchii a hospodárskym magnátom, proti bezohľadným špekulantom a vojnovým zbohatlíkom.
Všetci si zvykli považovať americkú vládu za prívesok svojich obchodných záujmov.
Byť ovládaný organizovanými peniazmi je rovnako nebezpečné, ako byť ovládaný mafiou.“
FED je natoľko mocný, že ani vláda Spojených štátov, ani Kongres, ani Snemovňa reprezentantov nemajú právo nahliadať do jeho účtovných kníh.
Nemecká spolková banka disponuje druhými najväčšími zlatými rezervami na svete.
Väčšina týchto zlatých tehál je uložená v trezoroch FED-u.
Aj v tomto prípade sa zdá, že riadna inventúra nie je presaditeľná a Bundesbanka odmieta poskytovať akékoľvek informácie.
Posledný americký prezident, ktorý sa pokúsil obmedziť moc FED-u, sa volal John F. Kennedy.
Dňa 4. júna 1963 podpísal výkonný príkaz č. 11110 – nariadenie, ktoré umožňovalo vláde Spojených štátov vydávať vlastné peniaze kryté striebrom (United States Note) namiesto platenia úrokov za Federal Reserve Notes.
V roku 1963 boli dočasne v obehu dolárové bankovky od dvoch rôznych emitentov.
Originálne exempláre aj obrazové dôkazy, ktoré to potvrdzujú, možno dodnes ľahko nájsť.
Najvýraznejšie sa líšia nápisom v hornej strednej časti bankovky.
Na štátnych peniazoch je uvedené „United States Note“.
Na súkromných peniazoch FED-u stojí „Federal Reserve Note“.
Podľa oficiálnej verzie bol Kennedy 22. novembra 1963 zabitý výstrelom psychicky narušeného osamelého páchateľa.
Kennedyho viceprezident a nástupca Lyndon B. Johnson pozastavil platnosť výkonného príkazu č. 11110 ako svoj prvý úradný krok po nástupe do funkcie.
Štátne peniaze boli stiahnuté z obehu a odvtedy sa už žiadny prezident Spojených štátov nepokúsil zasahovať do vyššej politiky.
New York s finančným centrom na Wall Street podlieha americkým zákonom a americkej jurisdikcii.
V demokracii predstavuje takýto stav neistotu, ktorá kapitálu nevyhovuje.
V teokracii je to inak.
Starogrécke slovo Theós znamená Boh a kratein znamená vládnuť.
V bohovláde vykonávajú Božiu vôľu tí, ktorí sa považujú za jeho služobníkov.
Takto sa vníma Lloyd Blankfein, generálny riaditeľ investičnej banky Goldman Sachs, ktorý o sebe vyhlásil:
„Som bankár, ktorý vykonáva Božie dielo.“
Banka, ktorej školou prešiel aj prezident Európskej centrálnej banky Mario Draghi, však nevytvára dielo pre ľudí.
Po tom, čo investičný manažér Greg Smith opustil Goldman Sachs, napísal v marci 2012 v denníku New York Times, že vedenie tejto banky sa zo svojich klientov vysmieva a označuje ich za „hlupákov“.
Vatikán nie je demokracia
V antike sa močaristé územie na pravom brehu Tibery medzi Milvijským mostom a dnešným mostom Ponte Sisto nazývalo „Vatikán“. Štát Vatikánske mesto je dnes so svojimi 44 hektármi a približne 1 000 obyvateľmi najmenším nezávislým štátom sveta.
Hlavou štátu, zákonodarnou, výkonnou aj súdnou mocou v jednej osobe je pápež. Kamenný múr na Námestí svätého Petra, ktorý spája dve krídla kolonády, tvorí štátnu hranicu. V rámci týchto múrov možno uskutočňovať obchody, ktoré si vyžadujú najvyššiu mieru diskrétnosti.
Inštitút pre náboženské diela, známy ako Vatikánska banka – „Istituto per le Opere di Religione“ (IOR) –, patrí Svätej stolici. Koncom sedemdesiatych rokov boli odhalené netransparentné obchody IOR. Vtedajšiemu riaditeľovi inštitútu, arcibiskupovi Paulovi Casimirovi Marcinkusovi, boli pripisované kontakty na mafiu a juhoamerické drogové kartely. Vatikánska banka bola úzko prepojená s Banco Ambrosiano a jej prezidentom Robertom Calvim, prezývaným „Boží bankár“.
Calvi zakladal schránkové firmy na Bahamách a v Paname. S vedomím arcibiskupa Marcinkusa sa cez tieto fingované spoločnosti presúvali veľké sumy pochádzajúce z juhoamerického obchodu s kokaínom. Po platbe Vatikánskej banky vo výške 224 miliónov dolárov talianska justícia zastavila vyšetrovania súvisiace s Robertom Calvim a Banco Ambrosiano. Roberto Calvi bol 17. júna 1982 zavraždený v Londýne, jeho sekretárka Graziella Corrocher bola v ten istý deň zavraždená v Miláne. Tieto vraždy sú pripisované Vatikánu.
Vatikán však nepodlieha talianskym zákonom. Je samostatným štátom. Preto vyšetrovania talianskej justície vo Vatikáne v tejto veci nie sú možné.
The City of London Corporation
Len málokto však vie, že aj City of London – najväčšie finančné obchodné centrum sveta – je exteritoriálnym územím a nepatrí k Veľkej Británii, hoci City na rozdiel od Vatikánu nemá vlastnú diplomatickú službu. Keď chce kráľovná vstúpiť do City of London – ľudovo nazývanej „Square Mile“, teda štvorcová míľa –, musí svoju návštevu oznámiť ako pri štátnej návšteve. Na hranici štvorcovej míle ju prijíma hlava City.
Od mája 2008 je Boris Johnson „Mayor“, teda primátor Londýna. City of London však pod Londýn nepatrí. Hlava City of London nesie iný titul: „Lord Mayor“. Tento útvar s 8 000 obyvateľmi spravuje „City of London Corporation“. V City má sídlo 241 zahraničných bánk. Maklérske firmy a investičné banky zo Spojených štátov tam presunuli veľké časti majetku svojich klientov.
Hlavou City a šéfom jej „Corporation“ je v súčasnosti Sir Alderman David Wootton. Je volený, pričom každý obyvateľ City má jeden hlas. Spoločnosti sídliace v City však majú spolu 23 000 hlasov, a tým vždy trojštvrtinovú väčšinu.
Lord Mayor býva so svojou rodinou v Mansion House. V City prijíma hlavy štátov, predsedov vlád a predsedov predstavenstiev svetových koncernov.
Ročne absolvuje približne dvadsať zahraničných a zámorských ciest. Pri nich chce svet presviedčať o „hodnotách liberalizácie a požehnaniach deregulovaných, otvorených, globálnych finančných trhov“. Chce propagovať finančné služby City a smerovať kapitál sveta do Londýna.
Britské zákony v City neplatia; City of London Corporation má vlastnú štátnosť, vlastné zákony a dohliada sama na seba. Jej manažéri obchodujú s cennými papiermi a devízami cez všetky hranice, no nijaký súd ich nemôže stíhať a nijaká vláda nemôže kontrolovať ich obchody.
Bankári z City hovoria, že „moderná éra“ City sa začala v roku 1067 a že je staršia než parlament. Má mať korene v prastarých právach a privilégiách, ktoré občania požívali ešte pred dobytím Anglicka Normanmi v roku 1066. Už tisíc rokov vraj City predstavuje hlavný zdroj pôžičiek pre monarchov.
Britská vláda v dejinách často násilne verbovala civilistov do námorníctva. Lord Mayor sa v 19. storočí chválil tým, že verbovači sa nikdy neodvážili vstúpiť do City.
Prevrat predlžuje svetovú ríšu
Dejiny Britského impéria sú predovšetkým dejinami finančného kapitálu a City of London. Vďaka svojmu postaveniu v koloniálnom systéme bola City vždy „baštou odporu proti akejkoľvek forme regulovaného kapitalizmu“.
V roku 1956 egyptský prezident Gamál Abd an-Násir znárodnil Suezský prieplav, a tým zasadil úder dominantnému postaveniu Veľkej Británie pri kontrole svetového obchodu. Spolu s Izraelom a Francúzskom sa Veľká Británia pokúsila tento krok zvrátiť vojenskou silou. Opätovné dobytie prieplavovej zóny zlyhalo. Postavenie libry šterlingov ako medzinárodnej vedúcej meny bolo ohrozené.
V tom čase sa 40 percent svetového obchodu uskutočňovalo v britskej mene. Odliv kapitálu do zahraničia po tejto porážke znepokojoval britskú vládu. Chcela obmedziť poskytovanie zahraničných úverov v librách šterlingov, aby peniaze nasmerovala aj do domáceho hospodárstva.
City však nemala záujem o domáce hospodárstvo, ale o pokračovanie svetovej nadvlády inými prostriedkami: držať národy uväznené v dlhovom otroctve – aj keby to znamenalo kolaps priemyslu v krajine, ktorá bola kolískou priemyselnej revolúcie. Vládny zákaz poskytovať zahraničné úvery v britskej mene, libre šterlingov, nemohla City odvrátiť. A tak začala poskytovať zahraničné úvery v dolároch.
Podľa menovej dohody z Bretton Woods smeli vlastnú menu vydávať iba národné centrálne banky. Iba Bank deutscher Länder, neskoršia Deutsche Bundesbank, smela poskytovať úvery v nemeckých markách; iba americká centrálna banka „Fed“ smela poskytovať dolárové úvery. Keďže však City nepatrila k Veľkej Británii, britská centrálna banka – Bank of England – nemohla zasiahnuť. Nemohla zasiahnuť ani americká centrálna banka alebo americký finančný dohľad, pretože City nepatrila ani k Spojeným štátom.
Tak vznikol porušením medzinárodných menových dohôd britský dolárový trh. Keďže City nie je súčasťou Veľkej Británie, takto sa nenazýva. City však neleží ani na Mesiaci, ale – pohľad na mapu sveta odhalí tú pozoruhodnosť – v Európe. Preto bol tento finančný trh nazvaný eurodolárový trh. Je to dolárový trh City of London. S eurom, ktoré vzniklo oveľa neskôr, nemal a nemá nič spoločné.
Trik s reťazovými úvermi
Väčšina ľudí sa už niekedy stretla s reťazovými listami: informujete jednu osobu a vyzvete ju, aby informáciu poslala ďalším desiatim ľuďom. Každý z nich ju má opäť poslať ďalším desiatim atď. Ak započítame tretinové prekrytie, po desiatich kolách ste teoreticky dosiahli každého človeka na planéte.
V City of London sa táto hra nazýva „Re-Hypothecation“ a funguje takto: kúpite si dom za pol milióna dolárov a v jednej z bánk City si na túto sumu vezmete úver. Keďže nemáte vlastný kapitál, prepíšete dom na banku a dostanete pol milióna.
Banka má váš dom vo svojich účtovných knihách ako zábezpeku a s touto zábezpekou poskytne aj vašej priateľke pol milióna na kúpu jej domu. Aj vaša priateľka musí dom postúpiť ako zábezpeku. Ten potom slúži ako zábezpeka pre tretí dom, ktorý chce kúpiť váš otec. V tejto hre možno pokračovať dovtedy, kým nebudú všetky nehnuteľnosti sveta založené v prospech City of London. Ak potom niekto nedokáže splácať svoj úver podľa zmluvy, nehnuteľnosť patrí banke.
Keďže je to príjemná hra, mnohí Američania poslali svoje peniaze do Londýna. Tam sa rozmnožujú rýchlejšie. V roku 1963 tomu chcel americký prezident Kennedy zabrániť, no ani on nedokázal zastaviť masový útek kapitálu. Únikový kapitál sveta sa odvtedy zhromažďuje v City of London, tam sa legalizuje a odtiaľ sa rozptyľuje, aby znovu dobyl stratenú svetovú ríšu.
Náboj globálneho finančného kolesa
V náboji bicykla sa stretávajú všetky špice. Pohon pri zadnom kolese hýbe iba nábojom, no otáča sa celé koleso a poháňa bicykel.
City of London je nábojom globálneho finančného kolesa, ktorého špice ju spájajú s ostrovmi po celom svete: s Normanskými ostrovmi Jersey a Guernsey priamo pri francúzskom pobreží, s ostrovom Man medzi Škótskom a Írskom, so skalou Gibraltár pri španielskej pevnine oproti severnej Afrike, s Bermudami pri americkom východnom pobreží, s Bahamami pri pobreží Floridy, s ostrovmi Turks a Caicos juhovýchodne od Bahám, s Kajmaními ostrovmi medzi Kubou a Mexikom, s Panenskými ostrovmi východne od Portorika v Karibiku a s niekoľkými atolmi, ktoré Veľkej Británii zostali v južnom Pacifiku.
V týchto ostrovných štátoch nemá obyvateľstvo čo povedať, kapitál je všemocný. Kto sa o tom čo i len zmieni, je neúprosne prenasledovaný. Senátor a minister ostrova Jersey Stuart Syvret bol preto zatknutý a označil Jersey za „Severnú Kóreu Lamanšského prielivu“. Politické pomery na ostatných ostrovoch sú sotva iné.
Samotná City of London je pritom „offshore ostrovom ukotveným na Temži, ktorý disponuje slobodou, akú jej môžu mnohé iné offshore ostrovy iba závidieť“. Analýza možností správnej reformy Londýna konštatuje: „Ak by sme nasledovali prísnu logiku, mali by sme odporučiť zlúčenie City a Westminsteru. Logika však má svoje hranice a status City leží mimo týchto hraníc.“
Tieto ostrovy sú korunými kolóniami, ktoré patria k Veľkej Británii ešte menej než City of London. Sú to ostrovy s vlastnými zákonmi, vlastnými vládami a – sú súkromným vlastníctvom „Koruny“ Spojeného kráľovstva. Guvernér v každom z týchto ostrovných štátov zastupuje Korunu.
Ostrovy sa nazývajú „offshore“: mimo vlastného pobrežia, mimo vlastných zákonov, mimo vlastnej kontroly. Opakom „offshore“ je „onshore“. „Onshore“ ekonomika je tá na pevnine, ktorá ponúka produkty alebo služby, ktoré sú užitočné a uľahčujú nám život. Offshore finančný sektor teraz pomáha onshore reálnej ekonomike vyhýbať sa zdaneniu alebo iným nepríjemným povinnostiam.
V jedinej administratívnej budove na Kajmaních ostrovoch, v Ugland House, sídli 18 000 spoločností. Peniaze sa na ostrov dopravujú súkromnými lietadlami a ich kuriéri sú s policajným sprievodom odprevádzaní do banky.
Carlos Lehder, vodca neslávne známeho kolumbijského drogového kartelu Medellín, bol na letisku bahamského ostrova Norman’s Cay vyzdvihnutý nahými ženami. Tieto nahé mladé krásky boli ostrovanky. Poštové schránky, firemné tabuľky alebo pracovné stoly týchto 18 000 spoločností však nenájdete na žiadnom z týchto ostrovov. Všetky stoja v City of London.
Raymond Baker, riaditeľ organizácie „Global Financial Integrity“ vo Washingtone, D.C., označuje offshore systém za „najškaredšiu kapitolu svetovej ekonomiky od čias otroctva“ a mexický prezident José López Portillo v roku 1982 povedal, že „súkromné banky vyniesli z krajiny viac peňazí než koloniálne ríše, ktoré nás vykorisťovali od nepamäti“.
Brazílske a argentínske dolárové dlhopisy mali vtedy výnos takmer 45 percent. Majetok ich upisovateľov sa tak mohol zdvojnásobiť za menej než dva roky. Veriteľmi dolárových dlhov Brazílie a Argentíny boli z veľkej časti Brazílčania a Argentínčania, ktorí tieto dlhopisy upísali „offshore“ cez City of London.
„Henwees“ z celého sveta využívajú tieto medzery („Henwees“ znamená „High Net Worth Individuals“ – osoby s vysokým čistým majetkom) a používajú ich ako „obrovskú práčku na kriminálne peniaze“. V narážke na 300 000 Rusov žijúcich v Londýne sa hovorí aj o „Londongrade“.
Britské pravidlo „domicile rule“ umožňuje bývať v krajine, no nebyť tam „domicilovaný“, a preto neplatiť dane. Vo Veľkej Británii žije 60 000 „Non-Doms“. Patria medzi nich indický oceliarsky magnát Lakshmi Mittal, ruskí oligarchovia, saudskí princovia, grécki lodní magnáti a v Sussexe narodený barón Michael Anthony Ashcroft, člen britskej Hornej snemovne, podpredseda vládnucej „Conservative Party“ a pokladník „International Democratic Union“. Daňovo je domicilovaný v stredoamerickom Belize, bývalej kolónii Britský Honduras.
Štáty vydrancované pirátmi
Offshore systém sťažuje regulačné snahy štátov, pretože slúži ako útočisko vždy, keď sa kapitálu nepáčia národné alebo medzinárodné pravidlá.
Zároveň čoraz viac rozkladá reálnu „onshore ekonomiku“.
Offshore svet je svetom pirátov, ktorí vydierajú pevninské štáty.
Existuje na to množstvo nástrojov.
Podnik si napríklad vezme offshore úver a náklady naň si doma odpočíta od daní.
Private equity spoločnostiam sa tak darí financovať prevzatia podnikov úvermi, preniesť dlhy na prevzaté obete a zisky z financovania inkasovať anonymne v offshore prostredí – v odbornej terminológii ide o takzvaný „leveraged buyout“, teda prevzatie firmy financované cudzím kapitálom s využitím finančnej páky.
Takmer 90 percent všetkých medzinárodných úverov poskytujú offshore banky.
Sú tým, čo sa vo verejnej diskusii vždy s úctou označuje ako „trhy“.
Celý svet sa ich obáva.
Naši politici a ich poradcovia opakovane pokorne vyhlasujú, že tieto „trhy“ nesmieme znepokojovať.
Ďalším nástrojom je takzvané „re-invoicing“, teda prefakturácia.
Obchodník v City kúpi napríklad ropu z Angoly za 250 miliónov dolárov.
Angolský obchodný partner však vystaví faktúru na 300 miliónov dolárov a 50 miliónov presmeruje na súkromný účet spravovaný v offshore systéme.
Organizácia Global Financial Integrity odhaduje, že rozvojové krajiny prichádzajú v dôsledku prefakturácie každoročne približne o 100 miliárd dolárov, ktoré odtekajú do offshore sveta.
Odhaduje sa, že na každý dolár zahraničnej rozvojovej pomoci pripadá desať dolárov, ktoré nezákonne odtečú do offshore finančných centier.
Prvý krok tohto drancovania: banky City of London poskytujú rozvojovým krajinám úvery v rozsahu, ktorý pri svojej slabo rozvinutej infraštruktúre vôbec nedokážu absorbovať.
Druhý krok: experti z City ukážu vodcom týchto krajín, ako môžu bohatstvo presunúť na svoje súkromné offshore účty.
Tretí krok: City prinúti Medzinárodný menový fond, aby donútil tieto štáty splácať svoje dlhy.
Zbrane hromadného ničenia
Úver je vždy spojený s rizikom.
Ak dlžník prestane splácať, veriteľ, ktorý mu dôveroval, svoje peniaze nedostane späť.
Finanční virtuózi však toto riziko jednoducho skonštruovali preč.
Vymysleli poistenie proti zlyhaniu úveru, takzvané „Credit Default Swaps“ (CDS).
Veriteľ dostane od poisťovne náhradu, ak jeho dlžník nedokáže splácať.
Tieto CDS si však môžu uzatvárať aj ľudia, ktorí nijaký úver neposkytli a chcú iba staviť na bankrot osoby, firmy alebo štátu.
Ak takýto bankrot nastane, dostanú vyplatené peniaze, hoci sami nič nestratili.
Takéto cenné papiere pôsobia ako urýchľovače požiaru.
Fungujú podobne ako požiarne poistenie, ktoré si niekto uzavrie na dom svojho suseda.
Ak potom tento dom podpáli a nenechá sa chytiť, zinkasuje poistné plnenie.
Credit Default Swaps patria medzi takzvané úverové deriváty.
Derivát (z latinského derivare – odvodiť) je finančný produkt, ktorého cena závisí od ceny iných finančných produktov.
Ak kúpim tonu pšenice a počkám, kým jej cena stúpne o desať percent, zarobil som desať percent.
Ak však prostredníctvom derivátu stavím na rast ceny pšenice, môžem svoj vklad mnohonásobne zvýšiť, hoci žiadnu pšenicu nevlastním.
Mnohé takéto stávky napokon vedú k tomu, že cena pšenice skutočne rastie.
V roku 2008 – roku s najvyššou úrodou pšenice v zaznamenaných dejinách – sa jej cena zvýšila päťnásobne.
Mnoho miliónov ľudí zomrelo od hladu.
Bol to masový zločin.
V roku 2011 predstavoval výkon svetovej ekonomiky 70 biliónov dolárov.
Viac než polovica tohto obchodu sa už pred desiatimi rokmi uskutočňovala na papieri prostredníctvom daňových rajov.
Medzitým tento podiel pravdepodobne ešte vzrástol.
Zisky tak vznikajú v daňových rajoch.
Na trhu derivátov sa však v roku 2011 zobchodovalo 708 biliónov dolárov – viac než desaťnásobok.
Tento trh je poháňaný medzinárodnými bankovými obchodmi a emisiami dlhopisov, ktoré sa z 85 percent realizujú „offshore“.
Nábojom tohto globálneho finančného kolotoča je City of London.
Práve tu sa konštruujú finančné „zbrane hromadného ničenia“, pomocou ktorých si finančný sektor v čase krízy podriaďuje vykrvácané štáty.
Na zasadnutí Hospodárskeho výboru Organizácie Spojených národov 14. septembra 1994 David Rockefeller odhalil stratégiu:
„Všetko, čo potrebujeme, je naozaj veľká kríza.“
Vojna proti euru
Táto kríza má zasiahnuť euro, pretože euro už predstavuje hrozbu pre eurodolárový trh – menu, pomocou ktorej City of London poskytuje neobmedzené úvery.
Štyridsať percent svetových transakcií sa uskutočňuje v dolároch a dvadsať percent v eurách.
Keď chcel Irak prejsť na euro, bol bombardovaný.
Keď chcela na euro prejsť Líbya, bola bombardovaná.
Veľká Británia bola zakaždým v prvej línii.
V Grécku to ide aj bez bômb – metódy sa zdokonalili.
Verejný dlh na jedného obyvateľa Grécka predstavuje 30 000 dolárov, zatiaľ čo v Spojených štátoch 200 000 dolárov.
A celkové zadlženie na obyvateľa je vo Veľkej Británii najvyššie na svete.
Grécko však môže byť podobne bohaté na ropu ako Líbya a od 11. 11. 2011 mu vládne Lucas Papademos.
Jeho predchodca George Papandreou sa ešte chcel opýtať občanov, či súhlasia s diktátom „medzinárodného spoločenstva“.
Práve kvôli tejto myšlienke ho „medzinárodné spoločenstvo“ v priebehu niekoľkých dní prinútilo odstúpiť.
Mal sa opýtať finančného sektora.
Noví koloniálni vládcovia vo finančných centrách práve nútia Grécko k rozsiahlej privatizácii.
Akropola za výpredajovú cenu?
V každom prípade infraštruktúra krajiny, prístavy, telekomunikačné siete, dopravné systémy, množstvo ostrovov a tiež ropné ložiská v Stredozemnom mori.
Čoskoro budú v rukách anglosaských korporácií.
Keď chcel premiér Mohammad Mossadegh získať iránske ropné bohatstvo pre svoj národ, bol zvrhnutý.
Perzský šach uzavrel obchod s britsko-americkými ropnými koncernmi a ich tajnými službami: trón diktátora výmenou za ropu.
Pri takomto obchode by Saddam Hussein aj Muammar al-Kaddáfí ešte stále žili a vládli svojim krajinám.
Veľmi podobný bol obchod siedmich pánov z Jekyll Island s Woodrowom Wilsonom: prezidentský úrad výmenou za súkromnú centrálnu banku.
ESM – zmocňovací zákon pre mafiánsky štátny prevrat
„Existujú dva spôsoby, ako dobyť a zotročiť národ,“ povedal Adam Smith pred 250 rokmi.
„Jeden je mečom, druhý dlhom.“
V prípade Grécka bol zvolený druhý spôsob.
Nejde však o Grécko.
Ide o dolárové úvery, ktoré poskytuje City of London a ktoré môže poskytovať len dovtedy, kým je dolár svetovou rezervnou menou.
Prepojenia medzi City of London a Wall Street sú veľmi úzke.
Aj Wall Street žije zo svetového postavenia dolára.
Lamanšský prieliv medzi librou šterlingov a eurom je širší než Atlantik medzi dolárom a librou šterlingov.
Európska centrálna banka by chcela zabrániť vzniku eurového úverového trhu City of London a zároveň by to dokázala.
Preto musí byť euro zničené.
Aby sa nemohli pýtať nielen Gréci, ale ani ostatní Európania, má Európsky mechanizmus stability – ESM – so základným kapitálom 700 miliárd eur priniesť záchranu.
Musí byť schopný konať rýchlo.
Finančné trhy sú netrpezlivé.
Demokracia trhy znepokojuje.
Preto musia členovia ESM splniť každú výzvu na poskytnutie kapitálu neodvolateľne a bezpodmienečne do siedmich dní.
Týmto spôsobom sa vláda finančného sektora nad dolárovým svetom rozširuje aj na eurozónu.
ESM má požívať súdnu imunitu.
Jeho priestory, finančné aktíva a majetok majú byť nedotknuteľné.
Jeho zamestnanci nemajú byť postihnuteľní pred žiadnym súdom.
Má sa stať „City of London eurozóny“.
Je to však združenie, z ktorého jeho členovia nemôžu vystúpiť, a ktorému sú podriadené štáty i ich vlády.
Kto je raz v mafii, nemôže z nej vystúpiť, ak mu záleží na vlastnom živote.
Tak sa napĺňa predpoveď Adama Smitha.
City of London dokončuje to, čo sa nepodarilo kráľovskému námorníctvu:
podrobenie sveta prostredníctvom zadlženia.
Váš Wolfgang Berger
Máj 2012
