Redakcia – 14. júla 2026
Vypočuť si článok:
Strategicky najdôležitejší morský prieliv sveta sa opäť stal centrom nebezpečnej vojenskej eskalácie. Od sedemnásteho júna dvetisíc dvadsaťšesť platilo Memorandum o porozumení (Memorandum of Understanding – MoU) medzi Spojenými štátmi a Iránom ako krehké prímerie, ktoré malo umožniť obnovenie lodnej dopravy cez Hormuzský prieliv. Len o niekoľko týždňov neskôr je však táto dohoda fakticky mŕtva. Americké letecké útoky na iránske ciele pokračujú už tretiu noc po sebe, Irán odpovedá útokmi na lode, americké základne v Bahrajne a Kuvajte, ako aj na ciele v Jordánsku. Lodná doprava je opäť výrazne narušená, tisíce námorníkov zostávajú uviaznuté na svojich plavidlách a ceny ropy citeľne rastú.
Čo sa stalo s touto dohodou? A prečo situácia eskaluje práve v tomto úzkom priechode, ktorým za bežných okolností prechádza približne dvadsať percent svetového obchodu s ropou?
Strait of Hormuz | Map, Importance, Conflict and Closure, Control, Oil, & Facts | Britannica
Pozadie: Od „uzavretého“ prielivu ku krehkému otvoreniu
Od marca dvetisíc dvadsaťšesť Irán fakticky uzavrel Hormuzský prieliv ako reakciu na americké a izraelské vojenské operácie proti iránskym cieľom. Lode boli napádané a námorná doprava sa vo veľkej miere zastavila. Spojené štáty odpovedali námornou blokádou iránskych prístavov a požadovali obnovenie slobodnej plavby.
Sedemnásteho júna dvetisíc dvadsaťšesť – sprostredkovane okrem iného Pakistanom – podpísali Washington a Teherán štrnásťbodové Memorandum o porozumení. Malo ukončiť vojnu, do tridsiatich dní zrušiť blokádu, začať uvoľňovanie sankcií a predovšetkým zabezpečiť bezpečný priechod obchodných lodí počas prvých šesťdesiatich dní bez akýchkoľvek poplatkov. Irán sa zároveň zaviazal rokovať s Ománom o „budúcej správe a námorných službách“ v prielive pri rešpektovaní medzinárodného práva a zvrchovaných práv pobrežných štátov.
Nádeje boli veľké. Počas prvých týždňov po podpise dohody preplávalo prielivom viac ako päťsto lodí. Hoci je to výrazne menej než približne sto lodí denne pred vypuknutím konfliktu, predstavovalo to aspoň prvý krok k normalizácii.
Hlavný problém: Dve úplne odlišné interpretácie
Dohoda sa rozpadla na vlastnej nejednoznačnosti. Kľúčová pasáž týkajúca sa Hormuzského prielivu ponecháva zámerne priestor na rôzne výklady.
Irán chápe dohodu tak, že si naďalej zachováva kontrolu nad prielivom a že lode sú povinné využívať iránsky systém rozdelenia plavebných trás a koordinovať svoju plavbu s iránskymi orgánmi. Plavidlá, ktoré tieto pravidlá nedodržiavajú – napríklad využívajú južnú trasu pozdĺž ománskeho pobrežia – považuje za provokáciu a napáda ich. Teherán vníma Hormuzský prieliv ako svoj najdôležitejší vyjednávací nástroj a už avizoval, že po uplynutí šesťdesiatich dní začne vyberať poplatky za jeho využívanie.
Spojené štáty (a veľká časť medzinárodného lodného priemyslu) však Memorandum o porozumení interpretujú presne opačne. Podľa nich ide o medzinárodnú námornú trasu s právom voľného prechodu. Žiadna koordinácia s Iránom, žiadne iránske poplatky, žiadne jednostranne stanovené pravidlá. Prezident Trump označil plánované iránske poplatky za „neprijateľné“ a dokonca oznámil zámer zaviesť akúsi americkú ochrannú taxu.
Tieto diametrálne odlišné výklady boli predvídateľné, napriek tomu však neboli v texte dohody nijako spresnené. Odborníci hovoria o „nejasne formulovanom texte“, ktorý umožnil obom stranám prezentovať dohodu ako úspech, pričom každá naďalej presadzovala svoje maximálne požiadavky.
Čo nasledovalo: Odvetné údery a kolaps dohody
Len čo atrament na dokumente zaschol, začali iránske ozbrojené zložky – predovšetkým Revolučné gardy – napádať lode, ktoré sa neriadili iránskymi pokynmi. Medzi nimi bol singapurský kontajnerový nosič (dvadsiateho piateho júna), panamský tanker (dvadsiateho siedmeho júna) a naposledy dva emirátske ropné tankery spolu s katarskou loďou na prepravu skvapalneného zemného plynu (LNG). Spojené štáty odpovedali leteckými útokmi na iránske vojenské ciele na pobreží aj vo vnútrozemí.
Siedmeho júla prezident Trump vyhlásil prímerie za ukončené. Spojené štáty čiastočne obnovili námornú blokádu a opätovne zaviedli sankcie proti iránskej rope. V noci na trinásteho júla nasledovala tretia séria amerických útokov po sebe. Terčom sa stali ciele v Bushehre, Bandar Abbáse, Čáh Baháre a ďalších lokalitách. Irán odpovedal raketovými a dronovými útokmi na americké zariadenia v Bahrajne a Kuvajte, ako aj na obchodné lode. Obe strany si nárokujú kontrolu nad prielivom.
Dôsledky sú okamžite citeľné. Lodná doprava sa v posledných dňoch znížila o viac než päťdesiat percent. Cena ropy Brent vystúpila približne na osemdesiatpäť dolárov za barel. Tisíce námorníkov zostávajú uviaznuté na lodiach. Poisťovacie prémie prudko rastú.
Prečo konflikt opäť eskaluje?
Z pohľadu Iránu: Hormuzský prieliv predstavuje najsilnejší asymetrický nástroj tlaku Teheránu. Kto kontroluje tento prieliv, môže ovplyvňovať svetové energetické trhy a vytvárať tlak na Spojené štáty aj ich spojencov – štáty Perzského zálivu, Európu i Áziu. Irán požaduje zmiernenie sankcií, uvoľnenie zmrazených finančných aktív a predovšetkým zastavenie ďalších vojenských útokov. Útoky na „nespolupracujúce“ lode predstavujú demonštráciu odhodlania a zároveň test, kam až sú Spojené štáty ochotné zájsť.
Z pohľadu Spojených štátov: Slobodná plavba predstavuje červenú čiaru. Hormuzský prieliv pod kontrolou Iránu alebo dokonca uzavretý prieliv by ohrozil globálnu ekonomiku, zvýšil ceny energií a oslabil dôveryhodnosť amerického odstrašenia. Prezident Trump preto stavia na tvrdých vojenských odpovediach s cieľom oslabiť iránske vojenské schopnosti a posilniť vyjednávaciu pozíciu Spojených štátov. Obnovenie sankcií a blokády je súčasťou tejto stratégie.
Obe strany teda sledujú jasne definované záujmy a obe zároveň konajú spôsobom, ktorý druhá strana považuje za porušenie dohody. Irán útočí na lode počas obdobia „bezpečného priechodu“, zatiaľ čo Spojené štáty bombardujú iránske ciele počas šesťdesiatdňovej lehoty a opätovne zavádzajú blokádu. Ide o klasickú bezpečnostnú dilemu s vysokým potenciálom ďalšej eskalácie.
Kritické zhodnotenie: Bola dohoda od začiatku odsúdená na neúspech?
Memorandum nikdy nebolo komplexnou mierovou zmluvou. Išlo o taktickú dohodu, ktorej hlavným cieľom bolo čo najrýchlejšie znovu otvoriť prieliv a stabilizovať ceny ropy. Najzásadnejšie otázky – iránsky jadrový program, raketový arzenál, regionálne zástupné vojny a dlhodobý sankčný režim – boli odložené na neskoršie rokovania.
Takýto odklad bol možno nevyhnutný, no nedostatočná presnosť pri riešení kľúčového sporu o Hormuzský prieliv predstavovala diplomatickú chybu. Dohoda, ktorá umožňuje obom stranám zastávať navzájom nezlučiteľné stanoviská, nemôže vytvoriť stabilný základ. Išlo o dočasné prímerie – a čas, ktorý mu bol vyhradený, sa rýchlo kráti.
Súčasná eskalácia ukazuje, že samotné vojenské odstrašenie nedokáže vyriešiť hlboko zakorenené konflikty. Irán sa nevzdá kontroly nad prielivom bez boja. Spojené štáty zasa nepripustia, aby jediný aktér mohol podľa vlastného uváženia ohrozovať globálne dodávky energie. Pokiaľ nevznikne záväzný medzinárodne garantovaný mechanizmus správy Hormuzského prielivu – napríklad za účasti Ománu a štátov Perzského zálivu – zostane táto strategická námorná cesta trvalým ohniskom napätia.
Svetová ekonomika už dnes za tento konflikt platí vysokú cenu. Ďalší prudký rast cien ropy alebo širšia regionálna eskalácia by mali katastrofálne dôsledky nielen pre štáty regiónu, ale pre všetkých, ktorí sú závislí od stabilných energetických trhov.
Či sa ešte pred uplynutím šesťdesiatdňovej lehoty – teda približne v polovici augusta – podarí dosiahnuť životaschopnejšiu dohodu, zostáva otvorenou otázkou. Súčasné udalosti však skôr naznačujú pokračovanie nebezpečnej hry s ohňom.
Hormuzský prieliv tak zostáva tým, čím je už celé desaťročia – najcitlivejším nervom svetových dodávok energie a zrkadlom nevyriešených mocenských konfliktov na Blízkom východe.
